Adriana Krnáčová: 21 dní. Motivační a inspirativní příručka (nejen) pro onkologické pacienty

Odkedy som ochorela, prečítala som niekoľko kníh s témou rakoviny. Autorom jedinej bol muž, tie ostatné sú od žien. Je zaujímavé sledovať, ako sa ženy takmer v rovnakej schéme vyrovnávajú s chorobou. Každá, ktorá to prežila, píše viac-menej to isté, len rôznymi slovami. Každá pochopila, že boj s rakovinou sa odohráva na dvoch miestach: to prvé je v nemocnici, kam je potrebné dopraviť telo, aby mu mohli podať chemoterapiu, ožarovanie či inú liečbu. To druhé miesto je hlava, kde je nutné vybojovať ešte oveľa ťažší boj.

Narodila sa a vyrastala na Slovensku a štyri roky bola vo funkcii primátorky Prahy, neskôr pôsobila ako námestníčka ministra vnútra Českej republiky. Riadila aj českú Transparency International. Potom dostala rakovinu prsníka. Počas choroby ju opustil druhý manžel. A ona o tom napísala knihu. O svojej skúsenosti s rakovinou i o tom, ako sa vyrovnávala s partnerových odchodom.

Priznám sa, že som podľa názvu a prebalu knihy očakávala podrobný 21-dňový program „preprogramovávania“ mozgu. Krok za krokom, čo treba urobiť, čo pridať, aký nový zvyk či postoj si osvojiť. Neviem, prečo som získala toto presvedčenie, no očakávanie sa nenaplnilo.

Kniha je rozdelená na dve časti – v prvej hovorí najmä o fázach, ktorými prechádzala počas liečby a odchodu partnera. Druhá časť s názvom Nadechnutí bola pre mňa niečím novým – hovorí o živote po skončení (úspešnej) liečby. O tom, ako si to s tým zdravím opäť nepokašľať a ako zúročiť skúsenosť rakoviny a jej liečby. Najsilnejši zaznieva myšlinka, že byť šťastným je rozhodnutie, pre ktoré treba aj niečo urobiť. (Veľmi podobne a oveľa podrobnejšie o tom píše aj Stanislava Horváthová v knihe Menej konať, viac byť, píšem o nej na tomto mieste). Autorka sa odvoláva na psychologičku Sonju Lubomirskú. Tá skúmala nastavenie v pocite vnímania šťastia, s ktorým sa rodíme. Môžeme ho zdediť po rodičoch, ale je to len polovica balíčka. Ďalších 10 % determinuje prostredie a okolnosti, do ktorých sme sa narodili. A zvyšných 40 % máme v rukách my. Autorka sa tiež dosť podrobne venuje tomu, ako funguje naše podvedomie, ktoré je stále zapnuté, no nevie, čo znamená nie a nikdy a ani nechápe budúcnosť. Pozná len „teraz“. Podľa nej naše podvedomie kontroluje 95 % z našich životov, to znamená, že len 5 % z toho, čo žijeme, máme vedome pod kontrolou.  Zaujímavé, nie?

„Rakovina prsu nebolí. Bolí všechno kolem. Například vztahy, ktoré sa v krizi vyhrotí, bolest, kterou způsobujete rodině, výčitky, vlastní nenávist, nezpracovaná traumata s minulosti i nová traumata současnosti. Bolí vše, co nemůžete jen tak utlumit analgetiky a antidepresivy.“

Neviem posúdiť, či táto kniha niečo dá zdravému človeku, ktorý si hrôzy liečby rakoviny nevie predstaviť. Skôr asi nie. Chorého človeka, podstupujúceho liečbu, môže inšpirovať k tomu, aby zmenil svoje vnímanie. Aby dal sám seba na prvé miesto. Aby sa počúval, vnímal svoje telo aj myseľ. Aby si nenechal ubližovať a aby neubližoval druhým. Aby sa kultivoval, pracoval na sebe, ale aj odpúšťal a príliš sa nepitval v minulosti, ktorú aj tak nemôže zmeniť. A tiež sa príliš nezamýšľal nad budúcnosťou, o ktorej aj tak nič nevie. Ale tuná to končí. Konkrétne kroky, ako na to, už musí ľudský tvor objaviť a urobiť sám.

Recenziu napísala: Magi Vanovčanová

Autorka blogu Radi čítame. Inak mama troch synov. Rada a veľa čítam a veľmi rada sa o prečítaných knihách aj rozprávam. Okrem knihy ma často vidieť aj s háčikom a ihlicami v ruke. Voľný čas okrem kníh venujem rodine, priateľom a záhradke. Vo februári 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu. Po mastektómii, chemoterapii a rádioterapii som prednedávnom ukončila aj biologickú liečbu. Teraz moje telo naberá nové sily a hoci bojujem so silnou únavou, knihy a písané slová neprestávajú byť podstatnou súčasťou mojej rekonvalescencie. Majú totiž hojivý účinok.