Zverejnené: 11. novembra 2021Recenzia od: Kategória: Na čítanie, Pre -násťročných a inak dospelých

Šírte o nás dobré správy.

Natalija Ščerba: Časodejovia
Barbara Lazar: The Pillow Book of the Flower Samurai

Alessandro D´Avenia: Biela ako mlieko, červená ako krv

Ak Vás trápi každodennosť a obyčajnosť života a neviete sa z toho tešiť, táto knižka má ambíciu takýmto postojom otriasť.  Najťažšia misia, najťažšie uskutočňovanie sna sa totiž deje tam, kde práve sme. To bol aj Leov prípad v knižnej novinke Biela ako mlieko, červená ako krv.

 „Myslíme si, že láska prechádza krízou, ale v skutočnosti láska od nás žiada, aby sme rástli… (…) a to vyžaduje čas.“

Na túto knižku som natrafila vďaka kampani občianskeho združenia s názvom Buď uchvátený knihou na fundraisingovom portáli Startlab.  Texty stredoškolského učiteľa Alessandra D´Aveniu som občas čítala na portáli Postoj. Preto ma prekvapilo, keď som zistila, že napísal aj knihu (a vraj nie jednu). Anotácia od autorov startlabovej kampane sa mi páčila, tak som si knihu rovno kúpila. Moje prvotné nadšenie z podpory (asi dobrej) knihy schladil kamarát, ktorý mi vo whatsappe napísal: „Neviem ako kniha, ale videli sme film a prišiel mi taký sladko puberťácky. Možno ďalší príklad nerovnice kniha – film? Ale zas počúvateľný taliansky  pop/poprock, ak niekto má rád.“

A potom prišla kniha naozaj do schránky a ja som sa pustila do čítania. Prv, než sa pustím do analýzy knihy, mám len dve zásadné vyhlásenia:

  1. Aj ja som touto knihou uchvátená.
  2. Túto knihu si nechávame doma a keď budú moji synovia -násťroční, verím, že si ju prečítajú. Mali by.

Kniha nemá príliš bombastický príbeh. Ide akoby o denníkové rozprávanie 16 –ročného chalana Lea, ktorého nudí škola, vymýšľa adrenalínové hlúposti, nepočúva rodičov a neznáša profákov v škole. Až kým sa nezabuchne do Beatrice. Až kým nestretne zastupujúceho profáka dejepisu Snívača. Až kým nehavaruje na svojej motorke. Až kým sa nerozhodne spoznať svoj sen a uskutočňovať ho.

Pri čítaní mnou prebehla vlna emócií. Leo mi bol na začiatku nesympatický, rovnako ako jeho spolužiačka Silvia. Po prečítaní jednej konkrétnej vety som chcela odhodiť celú knihu, že takéto prasačinky čítať nebudem. Potešila som sa, keď do deja vstúpila postava profesora Snívača. Postupne som začala mať Lea i ostatné postavy rada.

„Biela je farba, ktorú neznášam, nemá totiž hranice.“

Nechcem prezrádať dej, napokon, ten si môžete prečítať z prebalu knihy. V skratke, Leo sa zamiluje do Beatrice, ale tá vážne ochorie. Chcem Vás najmä navnadiť na tento nie tuctovo a nie prvoplánovo vystavaný príbeh, kde sa všetko točí okolo sna, okolo vypĺňania bielej plochy v živote. Bielu totiž Leo doslova neznáša. Kniha sa Vám bude páčiť, ak ste neprestajným hľadačom (možno aj franklovského) zmyslu života.

Film som nevidela a myslím, že si ho po kamarátovej „recenzii“ ani nepozriem. Budem sa radšej uchvacovať knihou a sledovať, ako Leo v nej premýšľa, bojuje sám so sebou, padá a vstáva.  Budem s chuťou sledovať, ako sa necháva viesť rodičmi, učiteľmi a priateľmi a ako rastie v múdrosti.

„Vždy som si kládol otázku, prečo láska a krv majú tú istú farbu – teraz to už viem.“

Tlieskam občianskemu združeniu Buď uchvátený knihou (hoci netuším, kto sa za ním skrýva, nedali to o sebe vedieť),  že sa im podarilo získať práva na túto knihu, preložiť ju (preklad Bohumil Vžentek) a vyzbierať prostriedky na jej vydanie.  Kiež by si táto kniha našla cestu k mladým ľuďom, k ich rodičom aj učiteľom. Aby sa trošku pozreli na našu obyčajnú každodennosť, na to, čo všetko máme, čo to pre nás znamená a kde je naše miesto.

Túžim, aby moji synovia boli ako Leo a ja túžim byť  občas Beatrice, občas Leova mama a najčastejšie Silvia.

„Milovať je činnosť. (…) Pretože keď ide o lásku, ľudia sa niekedy správajú hlúpo. Zavše zvolia nesprávnu cestu, ale v každom prípade sa o druhého pokúšajú… Znepokojený musíš byť skôr vtedy, keď človek, ktorý ťa miluje, ťa už nezraňuje, pretože to znamená, že sa o teba už nepokúša; alebo naopak, že tebe už na ňom prestalo záležať.“

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.