Tento blogový príspevok je úplne špeciálny. Sú v ňom dve výnimočné veci:

1. recenziu nahralo 4-ročné dievčatko Kamilka

2. rozhovor s ňou pripravil jej tatinko Michal.

Otec Michal aj napísal, ako to u nich doma s čítaním je: „Deťom sme čítali odmalička a čítame dodnes, naše 3 baby to majú rady a my hádam ešte viac. Cítime sa k sebe akosi blízko. Čítame veľa, všeličo, snažíme sa však poctivo vyberať také tie rokmi osvedčené, deťmi a rodičmi odklepnuté stálice, nepohrdnúc však ani novšími skokanmi (a la Andrea Gregušová a jej Operácia orech a iné dedkoviny, ak mám spomenúť prvé, čo mi napadne). Mne ako otcovi je sem-tam zaťažko prinútiť sa k dievčensky štrajchnutej literatúre (Mimi a Líza napr. musela čítať skoro výhradne manželka – dievčatám sa to ale páčilo ohromne), no veľa detských diel si vyslovene užívam a mám pocit, že aj vynahrádzam, čo za poklady som ako dieťa sám neobjavil.

Keď boli dievčatá menšie (cca od 2-4 rokov), naďabili sme na knižky s 2 žabiakmi – Kvakom a Čľupom od Arnolda Lobela (konkrétne Veselý rok s Kvakom a Čľupom a Kvak a Čľup sú kamaráti).

Milé, ba sa pýta povedať, že miestami až nežné príbehy pre najmenších, ideálne ako prvé čítanie pre prvákov, jednoducho písané, aby to pochopil aj čerstvý škôlkar. Naša najmladšia dcérka Kamilka to ako 2-ročná pýtala skoro každý deň a po dočítaní príbehu často zahlásila: „Kvaka a Čľupa mám rada.“

Teraz vám o tom trochu prezradí už ako 4-ročná: