Šírte o nás dobré správy.
Andy Weir: Project Hail Mary
Na amerického spisovateľa Andyho Weira som narazila vďaka synovej a manželovej záľube vo vesmíre. Filmové spracovanie jeho knihy Marťan bolo po dlhej dobe príjemným kinematografickým oživením a keď manžel doniesol Weirovu najnovšiu knihu Project Hail Mary, zavetrila som vo vzduchu čitateľský pôžitok.
Kniha hneď v úvode vzbudí zvedavosť, keď sa hlavná postava – vedec a učiteľ Ryland Grace – prebudí v nezvyklom prostredí a nič si nepamätá. Postupne sa snaží prísť na to, kde sa nachádza, prečo tam je a v neposlednom rade, kto vlastne je. Spolu s Rylandom sa čitateľ stále viac orientuje v deji vďaka objasňujúcim kapitolám venovaným jeho vynárajúcim sa spomienkam. Postupne sa kryštalizuje odpoveď na Rylandove otázky, ale zároveň prichádza do popredia druhý rozmer príbehu, kedy hrdina musí čeliť bezprecedentným udalostiam v histórii ľudstva.
Kniha disponuje pútavým závažným dejom pretkaným Rylandovým zmyslom pre humor a odľahčením. Na svoje si prídu aj priaznivci popularizácie vedy, keďže je čitateľ neustále bombardovaný faktami z fyziky, chémie či astronómie spôsobom, ktorý ho núti vymýšľať možné riešenia, pochopiť Rylandove rozhodnutia, poprípade ho v duchu častovať za to, že niečo nespravil lepšie. Priznám sa, že som mnohým vedeckým faktom a dedukciám nerozumela, ale nijako to neubralo na potešení z čítania.
Čo ma však pri čítaní bavilo najviac, bolo skúmať samu seba v Rylandovej koži. Ako by som sa zachovala ja? Ako by som sa zmierila s tým, že som niekoľko miliónov svetelných rokov od Zeme bez prostriedkov na návrat? Ako veľmi by mi bránilo moje ego vo vykonaní misie, na ktorej závisí celá planéta? A aký je to pocit, keď na celej planéte nemáte nikoho, koho by ste mohli nazvať svojím priateľom? V tomto je sci-fi úžasný žáner, pretože dovoľuje autorovi zachádzať v príbehu ad absurdum a poskytovať tak väčší priestor na opísanie a poznanie ľudskej nátury.
Vo všeobecnosti považujem knihu za dobrú, keď ma prekvapí, rozosmeje alebo niečo naučí. V tomto prípade Andy Weir splnil všetky tri body a verím, že si ju užije široké spektrum čitateľov.
“Ľudské pokolenie má nevšednú schopnosť akceptovať niečo abnormálne a spraviť to normálnym.”

Recenziu napísala: Katarína Kalinčík
Niečo málo o mne – a nemá to byť vtipné
Na svete som si vyskúšala žiť v rôznych krajinách, ale domov mám len na troch miestach – v Trenčíne, v Prahe a v Melbourne. Na Slovensku ma priatelia volajú Kamina, v Čechách Katko a tu v Austrálii som jednoducho Kat. Som mama dvoch veselých detí a žena jedného trpezlivého manžela. Vyštudovala som cestovný ruch na Fakulte medzinárodných vzťahov Vysokej školy ekonomickej v Prahe, odvtedy rušne cestujem a popritom rozvíjam medzinárodné vzťahy.
Mám veľa nápadov, veľakrát aj dobrých a vždy sa veľmi teším, keď si nájdem čas a spriaznenú dušu na ich realizovanie. Keď mi deti dovolia, rada si zahrám na klavíri ľahšie kusy od Rachmaninova, občas čosi namaľujem, vypálim do dreva, upečiem, ušúľam alebo len tak sedím a hrám sa na neviditeľnú. Odkedy žijem v zahraničí, rada si pletiem, hlavne pojmy s dojmami.
Čo sa týka kníh, mám to ťažké – keď sa raz do jednej zahryznem, neviem ju pustiť.
Ako čitateľka som teda vášnivá a nepoučiteľná – strašne rada s knihami ponocujem, v dôsledku čoho potom s pribúdajúcim vekom na druhý deň mentálne zaostávam. Z tohto dôvodu si vyberám knihy síce sporadicky, zato obozretne.
