Kateřina Tučková: Bíla voda

Kateřina Tučková (ročník 1980) je slovenským čitateľom známa najmä ako autorka Žítkovských bohýň. Knihu Vyhnání Gerty Schnirch o odsune brnenských Nemcov pozná už menej ľudí a niekedy sa obávam, že rozsah Bílej vody odradí mnohých čitateľov. Čo je ale škoda, pretože tak kvalitne vystavanú knihu, kde aj napriek rozsahu ani jedno slovo nie je navyše, týkajúcu sa našich nie úplne dávnych spoločných československých dejín, som vlastne ešte nečítala. Na 686 stranách prežijete viac ako 60 rokov, budete trpieť s rehoľníčkami, zažijete bezmocnosť a znechutenie pri agentoch a špehúňoch, budete žasnúť nad životným štýlom sestier, budete obdivovať ich presvedčenie a túžbu po sviatostnom živote, povzbudia Vás svojou odvahou a vernosťou. Budete zúfalo túžiť po novembri 1989. A potom tiež zažijete stret s realitou, keď ani november okamžite neznamenal slušnosť.

Na úvod sa mi žiada napísať, že po prečítaní knihy som si na internete prečítala viacero rozhovorov s Kateřinou Tučkovou. Vo všetkých sa jej novinári pýtali na to isté a ona to isté odpovedala: Pripúšťa, že Boh existuje, ale nechce mať nič spoločné sú súčasnou cirkvou, kde omše slávia muži – kňazi a kde ženy sú v pozícii publika. Zároveň neskrýva obdiv k rehoľným sestrám, s ktorými sa počas práce na knihe stretla – vyzdvihuje, že od nich nepočula sťažnosti, že v sebe neživili nenávisť ani pocit krivdy a že dokonca dokázali svojim trýzniteľom odpustiť. Zároveň si myslí, že by sa nerovná pozícia žien nielen v cirkvi, ale aj v celej spoločnosti, mala riešiť.  Takýmto ženám chcela touto knihou vzdať hold. Kateřina Tučková v jednom z rozhovorov hovorí: „Nicméně během práce na své knize jsem pochopila, že vězněným řeholnicím byla víra obrovskou oporou. Pomohla jim přenést se přes mnohá příkoří a přestát léta šikany. I když byly kupříkladu často v korekci v samovazbě, vycházely odtud nikoli poníženy, ale na rozdíl od ateistek posíleny. Trávily tenhle čas modlitbami.“

Príbeh sa v knihe začína v roku 1950, vyvrcholí v roku 2007 a úplného záveru sa dočkáme v roku 2018. Cez postavu Leny, o ktorej tuším, že zažila niečo veľmi, veľmi traumatizujúce, sa ocitneme v  kláštore v Bílej vode. Ak chcete vedieť, kde to je, ťuknite sem. Na konci sveta. Lena dostane za úlohu poupratovať nakopené písomnosti v pracovni matky predstavenej Tobie, kde objaví jej denník aj staré listy. Postupne sa z nich skladá príbeh príbeh sestry Evaristy, ktorá stále žije v Bílej vode. Takmer 60 rokov udalostí a v nich plasticky, bez hodnotenia, miestami surovo, bez zbytočného pátosu, popisovaný bežný život rehoľníčok za bývalého režimu – so všetkými prenasledovaniami, obvineniami, nezmyselnými nariadeniami a šialenými plánmi smerujúcimi k postupnému vyhladeniu rehoľných sestier. Vieme, že komunisti prenasledovali cirkev v Československu. Ale úplne iné je, keď toto prenasledovanie prežijeme knižným pohľadom na ženy – rehoľné sestry, ktoré najprv bez varovania vytrhli z ich materských kláštorov a nahnali do rozpadajúcej sa budovy v Bielej vode. Iné je, keď sme zrazu vo väzení s nimi a čítame surový popis toho, ako ich týrali. A nad tým všetkým vidíme biskupa poplatného režimu, u ktorého sa žiadna z nich spravodlivosti nedovolala. Ani revolúcia neznamenala, že jeho vplyv skončí. Pach nespravodlivosti a nedotknuteľnosti sa niesol ešte dlho, dlho po roku 1989.

„Nezákernejší podstatou zla je, že mívá často tvář tak laskavou či blízkou, že člověka nenapadne z něčeho ji podezřívat.“

Matka predstavená Tobia v denníku píše prirodzene a zároveň s veľkou úctou o spolusestre Evariste. Obe boli členky pre účely knihy vymyslenej rehole Anežkiných panien, ktorú tiež v 50-tych rokoch internovali. Evarista je niečím výnimočná, ťažko však povedať čím – dnešná doba by ju označila možno za rebelku, alebo ešte lepšie, za emancipovanú. Obe pracujú v textilnej fabrike, Tobia príde o ruku kvôli úrazu, Evarista pár mesiacov nepracuje, pretože je znásilnená a tehotná. Dieťa jej hneď po pôrode odnímu a neskôr, keď sa Evarista ocitne vo väzení, jej surovo oznámia, že dieťa zomrelo. Celú pravdu sa Evarista dozvie až o veľa, veľa rokov neskôr.  Naďalej však zostáva rehoľnou sestrou, ostáva nezlomená, otvorená, hovoriaca pravdu. Ide z nej pokora a zároveň hrdosť, nehovorí veľa, no jej slová sú múdre a nadčasové. Evarista sa dostáva sa do väzenia, zažije niekoľko brutálnych výsluchov, ponižovanie, samotku…vracia sa do internačného kláštora a stáva sa súčasťou podzemnej cirkvi, až ju jedného dňa biskup Felix (inšpirovaný skutočnou postavou biskupa Davídka) vysvätí za kňaza/kňažku. Jeho cieľom bolo pre Cirkev v podzemí a zvlášť pre ženy – rehoľníčky, zabezpečiť samostatnosť pri výkone kňazskej služby – inými slovami, aby si sestry, keď ich raz opäť budú zatvárať do väzenia, vystačili s vysluhovaním sviatostí samy. Evarista sa postupom času dopracuje až k exkomunikácii , naďalej však pôsobí v Bílej vode a stará sa o ženy, ktoré tam z rôznych dôvodov hľadajú útočisko. Tak tam v roku 2007 príde aj Lena, v osobnej dobe temna. Napokon, Evarista jej zachráni život, hoci iným spôsobom, ako by sme možno čakali. Záver knižky je tak trochu aj kriminálnou zápletkou a morálne ťažkým rozhodovaním, ako naložiť so získanými informáciami o rodine biskupa Havraja (jeho synov a vnukov), ktorého meno sa tiahne takmer celým príbehom až do súčasnosti…

Autorka odviedla dôslednú prácu so štúdiom dostupných dokumentov a poctivým prerozprávaním toho, čo sa dialo. Cez listy bielovodského farára Staubera poznávame jeho osobný príbeh i osobnosti ministra Plojhara a biskupa Havraja. Cez situačné správy rôznych cirkevných odborov autorka bez hodnotenia ukazuje stav vtedajšej Cirkvi. Cez okrajové postavy vnímame, akú úlohu zohrali pri špehovaní sestier a pri donášaní. Niekedy autorka zachytáva ich prerod, zmenu a paradox, keď nachádzajú útočisko u tých, ktorým ubližovali. Pre mňa dychberúcim a úplne šokujúcim bol príbeh bacharky Saulovej, ale nebudem prezrádzať. Cez rozprávanie ďalších postáv vidíme, ako uvažovali,konali a čo ich ovplyvnilo.

„Nechat minulost  za sebou, to chce pořádnou kuráž.“

Ďalším pomerne silným motívom, o ktorom sme sa na hodinách cirkevných dejín neučili, je tzv. vilemínitské hnutie. Už v 13. storočí mala Vilemína, sestra Anežky Přemyslovny a údajne dcéra Přemysla Otakara I. ambíciu, aby cirkev mohli riadiť aj ženy. Nedopadlo to však podľa očakávaní a o tomto krátkom období v dejinách cirkvi existuje len jeden záznam, ktorý našiel v Milánskej knižnici František Palacký. Tučkovej však veľmi dobre poslúžil v tomto románe ako potvrdenie toho, že otázka aktívnej účasti žien na riadení Cirkvi sa tiahne už od 13. storočia, možno aj skôr.

Čo veľmi v tomto príbehu oceňujem, je nenápadná postava menom Marie a jej celková úloha v celom príbehu. Ak som to správne pochopila, je to nádherný odkaz na osobný vzťah rehoľných sestier s matkou Ježiša Krista a na to, ako pôsobí v ich životoch.

V niektorej z facebookových čitateľských skupín som zachytila názor, že kniha je zbytočne dlhá, rozvláčna, s množstvom postáv a keby autorka knihu skrátila o 200 strán, bolo by to na osoh. Premýšľala som nad tým a v závere tohto textu musím skonštatovať, že každé jedno slovo malo svoje miesto, každá veta svoju platnosť, každá kapitola svoje miesto v takmer 60-ročnom príbehu. Celý román by mal byť odporúčaným čítaním tých, ktorí si myslia, že za komunizmu bolo lepšie; tých, ktorí kritizujú cirkev a odmietajú vidieť veci tak, ako sú – teda nielen so zlým, ale aj s dobrým a prečítať by si ho mali najmä tí, ktorí nedôverujú ženským schopnostiam, majú tendencie ženy znevažovať, prípadne ich prehliadať. V tejto knihe to boli práve ženy, ktoré dokázali ustáť to najhoršie životné peklo a urobili to veľkolepo.

PS: Vedeli ste, že Činohra SND pripravuje aj adaptáciu tohto diela? Premiéra by mala byť v apríli 2023. Dovtedy knihu stihnete prečítať.