Šírte o nás dobré správy.
Nino Haratischvili: Osmý život (pro Brilku)
Na Vianoce som dostala čítačku a do dnešných dní som čakala, kým ju naplno využijem. Doteraz z nej čítali iba moje deti. Až kým mi v nej vďaka švagrinej nepristala kniha od spisovateľky Nino Haratischwili Osmý život (pro Brilku).
Kniha do čítačky má zároveň výhodu aj nevýhodu, že nevidíte, aká je hrubá a koľko z nej ste prečítali. Tento príbeh mal 800 strán, no prečítala som ho rýchlo. Absolútne uveriteľné rozprávanie autorky, pomerne krátke a hutné kapitoly, rýchly dej, postavy z mäsa a kostí. K tomu kus našej vlastnej histórie a paralelne bežiacich svetových dejín, z ktorých som už časť zažila aj ja (som ročník 1984).
Dej trvá viac ako 100 rokov. Niekoľko generácií najmä žien z rodiny Džaši odovzdáva jedna druhej životné postoje, vlastné zlyhania, túžby a sny a tiež aj recept na čokoládu, ktorá je vraj prekliata. Tento na prvé počutie rozprávkový moment a toľko zdôrazňovaný editormi na weboch kníkupectiev ale vôbec nie je tým najdôležitejším, čo kniha prináša. Netreba sa naň upínať. Je len časťou mozaiky. Dokonca by som povedala, že vôbec nie je v celom príbehu zvlášť významný.
V knihe sledujeme niekoľko generácií – od hlavy rodiny, cukrára, ktorý má z dvoch manželstiev iba dcéry. Pozornosť je upriamená na dve z nich – Stasiu a Christine. Stasia ma z manželstva dve deti – syna Kosťu a dcéru Kitty. Kosťa má dcéru Elenu, Elena porodí deti dve – rozprávačku Nicu a jej sestru Dariu. Daria má dcéru Brilku. Christine sa vydá, no ostáva bezdetná. To je celkovo 7 postáv. Brilka je ôsma, z toho, usudzujem, vznikol aj názov. (Kitty zažije podľa mňa najväčšiu tragédiu, akú môže žena zažiť. Elena svojím spôsobom tiež. Tie riadky sa mi aj najťažšie čítali a áno, plakala som.)
Bolo by riadne klišé nazvať príbeh silnou rodinnou drámou, ale tak nejak to skrátka je. Spomínaná rodina držala roky pokope, no o láske a spolupatričnosti sa úplne jednoznačne hovoriť nedá. Práve to robí z tohto príbehu niečo, čomu veríte každú stranu. Lebo v ňom nič nie je čierne ani biele. Niektoré postavy sú vám sympatické, niektoré nie. Ja som si napríklad veľmi priala pre Kitty iný záver a od určitého momentu som neznášala Kosťu.
Na knihe ma fascinovali dve veci: prvá je, ako naši predkovia ovplyvňujú náš súčasný život a my si to neuvedomujeme, pokiaľ detailne nepoznáme ich príbeh. Že rozhodnutia, ktoré urobili generácie pred nami v časoch, ktoré boli úplne, ale úplne odlišné (občianska vojna v Gruzínsku, nástup stalinizmu, druhá svetová vojna) nás posúvajú aj tam, kam nechceme. A že stále máme možnosť to zmeniť.
Druhá vec, ktorá ma veľmi vyrušovala v knihe, bola tá, že žiadna z postáv nebola vyslovene pozitívna. Každá zažívala osobnú tragédiu. Každá zlyhávala, opakovane zrádzala samu seba. Chýbala mi u nich duchovná hĺbka, osobnostný prerod, hľadanie a nájdenie zmyslu. Keď už som sa zmierila s tým, že nič také v knihe nenastane, prišiel záver. Neprezradím.
Milovníkov histórie – a aj tých, ktorí dávali pozor na dejepise – potešia prepojenia s konkrétnymi historickými udalosťami. A veci dostanú iný význam. Zaujímalo by ma, či knihe porozumeli aj čitatelia zo západu, ktorí si komunizmus (či socializmus) a ich minimálne 20 rokov trvajúce následky nezažili. Potešia aj opisy Gruzínska – krajina, o ktorej som doteraz vedela iba že existuje, dostala tvar a chuť.
Pre mňa to bola kniha, ktorú ma v každej voľnej chvíli lákalo čítať ďalej a ak máte radi viacvrstvové príbehy, neodrádzajú vás hrubé knihy a čo-to znesiete z opisov krutostí vojny, odporúčam.
Recenziu napísala: Margita Vanovčanová
Autorka blogu Radi čítame. Momentálne na rodičovskej dovolenke s tretím synom. Keď nehrám hlavnú úlohu mamy, tak rada vymýšľam, ako čo najlepšie odkomunikovať rôzne posolstvá, ako hovoriť k verejnosti a zaujímam sa aj o individuálny fundraising. Baví ma komunikovať, písať, tvoriť, vymýšľať obsah. Okrem toho sa rada motám po Malých Karpatoch aj iných pohoriach, často ma vidieť aj s háčikom a priadzou v ruke. Ďalšie zásadné veci o sebe prezradím neskôr.