Štyri knižky pre pohladenie (nielen) detskej duše

Dnes by som Vám chcela povedať pár slov o knihách, ktoré mám v kategórii „pre pohladenie duše.“  Nie sú to akčné knihy ako napríklad Traja pátrači alebo Tigrí tím, ani sa na nich nezasmejete tak veľmi ako napríklad na Pippi Dlhej Pančuche alebo malom Mikulášovi. Myslím si, že práve v tomto predvianočnom období a zároveň v čase obmedzení, obáv z budúcnosti a možno aj priamych stretov s náročnými životnými situáciami, je dôležité venovať pozornosť podstatným veciam. V poslednom čase sa veľa hovorí o dvoch skupinách ľudí – o deťoch a senioroch. Vybrala som dve knižky, ktoré sa venujú tejto téme a dve, ktoré hovoria o tom, ako sa môžu náročné chvíle v živote obrátiť na dobré, keď sme kreatívni a hľadáme riešenie.

Pred Vianocami zvyknú v našej škole robiť nádhernú aktivitu „Koľko lásky sa vojde do škatule od topánok.“  Pointa je pripraviť pre starých ľudí v domovoch dôchodcov, ktorí sú možno sami, malý balíček mäkkých, príjemných a láskavých vecí. Taký je aj príbeh Kalleho v knihe s názvom Vieš pískať, Johanna?  od švédskeho autora Ulfa Starka.  Kalle s kamarátom Ulfom vojdú do starobinca, aby tam Kallemu našli ozajstného dedka. On totiž žiadneho nemá.

Príbeh nemá obmedzenia, nie sú v ňom príkazy, zákazy, zvedavé a zbytočné otázky dospelých. Sú v nej len dvaja chlapci, jeden deduško a ich vzájomný nádherný svet. Dej plynie pokojne, až kým… až kým si napríklad neprečítate kúsok o modrej kravate. Ten mňa osobne dostal. Pre dospeláka je koniec predvídateľný, pre detského čitateľa môže byť prekvapivý (ako napovedá ilustrácia na fotke).

Je lepšie čítať túto knihu s dieťaťom a rozprávať sa o nej. A popri tom môžete plniť aj škatuľu pre toho vášho deduška – či už ozajstného alebo takého, ktorý nikoho nemá.

Čo takí dedkovia vlastne robia?
– Hm, navaria ti horúcu čokoládu. A jedia prasacie paprčky, vysvetlím mu.
– Teraz žartuješ, však? Zasmeje sa Kalle.
– Ani náhodou, ubezpečím ho. – Prasacie paprčky v huspenine. A niekedy ťa zoberú na more a lovia s tebou ryby.

Druhá z kníh o vzťahu dieťa – deduško – pes je nádherná próza Kláry Jarunkovej O psovi, ktorý mal chlapca. Smutný osamelý psík si vyhliadne chlapca, prváka a skamaráti sa s ním. Knižka je písaná z pohľadu psa, je plná základných právd o živote a o psoch, ktoré autorka podáva s jednoduchosťou a zrozumiteľnosťou.

„Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Hlupáci nebývajú skromní.“

Veď ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete. Ani pána, ani búdu, ba ani len dvor, v ktorom by ho vždy čakal dajaký vlastný kút.  (…) Jedno však pochopil. Bez vlastného človeka je každý pes smutný a zbytočný.

Ako každý poriadny pes, aj on mal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali, kedy má prísť ten, koho máme radi.

Krásna epizódka z knihy je, keď sa Psík nechal okúpať – iba kvôli chlapcovi. Dokonca neváhal obetovať aj svoje blchy, tie ale kúpeľ prežili.

Spolužitie s chlapcom však Psík nemal jednoduché. Rozhodol sa, že bude strážiť chlapcov dvor, čo ale znamenalo  bez chlapcovho dovolenia nikoho do dvora nevpustiť.  Aj preto sa jedného dňa na dvore objavila ceduľka so zákazom vstupu pre psov. Psík sa aj s chlapcom dostali doťažkej situácie. A ako to už v príbehoch býva, aj tu sa ukáže nečakaná cesta a spôsob, ako von z náročnej situácie. Psík a jeho chlapec sa zoznámia s deduškom – nočným strážnikom z Nábytkárskych závodov, ktorý chce psíka odkúpiť. „Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. Ale mohol by som vám ho na noc požičiavať.“  A tak sa psík stane v noci strážcom spolu s deduškom a počas dňa stráži chlapca. Táto knižka je vhodná na prvé čítanie a určite neurobíte chybu, ak si ju budete čítať spolu s dieťaťom a porozprávate sa o nej.

Treťou v poradí je knižka Môj šťastný život.  Jej príbeh sa otvára na začiatku školského roka. Hlavná hrdinka je Tina, má len ocka a prvýkrát ide do školy. Ako školáčka prežíva krásne školské dni, nájde si kamarátku, no tá sa odsťahuje. Tina je veľmi nešťastná, no neúnavne ďalej hľadá spôsob, ako to zmeniť.

Aj táto kniha je z kategórie tých, kde vystupujú skutočné deti, skutoční rodičia a dejú sa náročné veci (smrť Tininej mamy, spomenutá síce okrajovo, ale zato dosť jasne). Podstata vecí, ktoré všetci dobre poznáme, je tu vystihnutá stručne a bez zbytočných popisov. Realistické kresby (autorka Eva Eriksson) dopĺňajú to, čo nie je napísané a robia to tak, že najmä rodičia tie situácie presne spoznajú. Knižka, ktorá je ako život – miestami veselá (deti sa isto pobavia na večne kakajúcich morčiatkach), miestami ťaživá (odchody blízkych), miestami dobrodružná. Myslím, že sa Vám bude páčiť.

Je neskoro, no Tina nemôže zaspať. Niekto počíta ovečky, aby zaspal, ale ona to nerobí. Tina ráta chvíle, koľkokrát bola v živote šťastná.

Ako štvrtú knižku v kategórii „pre pohladenie (nielen) detskej duše“ som vybrala dielko slovenskej autorky Andrey Gregušovej  (áno, tá istá, ktorá napísala Operáciu Orech). Krásnym, láskavým spôsobom sa pozerá na holuby a ich prítomnosť v našich životoch. Do príbehu vstupuje Svetozár, ktorý má rád susedku Irenku a stáva sa poslom správ medzi obyvateľmi mestečka a holubmi. Obyvatelia totiž holuby medzi sebou nechcú. Jedného dňa holuby odletia a všetkým začnú chýbať. Svetozár s Irenkou však presne vedia, čo treba spraviť, aby sa holuby vrátili.

 „Neunáhlime sa. Doktorka Lapiduchová predpisuje svojim zúrivým pacientom denne dve hodiny kŕmenia holubov. Je to vraj dobré na nervy.“

Holuby majú neustále plné ruky práce a plné nôžky zrolovaných odkazov. Veď dobrých správ nikdy nie je dosť.  Opäť roznášajú voňavé  ľúbostné listy a zaľúbenci ich za to kŕmia a hladkajú po krídlach. A že má njaká socha občas novú bielu čiapku na hlave – kto by si to všímal? Stačí, aby zapršalo a problém je preč.

Prajem Vám príjemné  čítanie!

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.