Mária Andrášiová: Keď do života vstúpi rakovina

Čo ak stretnem niekoho, kto má rakovinu? Niekoho, kto zle vyzerá, nemá vlasy, chýba mu časť tela… Čo mu poviem? Alebo iná situácia. Kamarátka, o ktorej ste sa od niekoho tretieho dozvedeli, že má rakovinu. No netušíte, či ona vie, že vy už to viete. Zavolať jej? Ako sa tváriť? Alebo ešte iná situácia. Chorý príbuzný, ktorému je teraz naozaj zle z chemoterapie a doma kŕdeľ detí a vystresovaný manžel/ka. Situácie môžu byť rôzne. Čo sa v takýchto prípadoch dá robiť? Ako komunikovať? Čo ten druhý prežíva? Čo sa mu deje? A čo mám robiť ja?!

Ak vás pri týchto otázkach chytá (oprávnená) panika a cítite sa (úplne prirodzene) nepríjemne, tak toto je kniha pre vás. Ak by som mala odporučiť pár kníh o rakovine, ktoré som prečítala, toto by bola prvá z nich. Prečo? Dôvodov je viacero – táto kniha môže byť užitočnejšia, než sa na prvý pohľad zdá.

Už som niekoľkokrát spomínala, že knihy sú podstatnou súčasťou mojej liečby rakoviny prsníka v II. štádiu. Čítam každý deň a žánre striedam. Niekto by možno povedal, že čítať knihy o rakovine počas jej liečby je masochizmus. Ale pre mňa je to ako zažívať hlboké porozumenie. Doslova cítim, čo mi autorka (väčšinou žena) chce povedať, hlboko rozumiem napísanému a zároveň viem, že moja životná optika už nikdy nebude taká ako predtým.

Kniha onkopsychologičky Márie Andrášiovej je presne takým porozumením. Je to základná príručka, ako prežiť. Netýka sa len rakoviny prsníka, hovorí v podstate o rakovine všeobecne a z viacerých uhlov. Dočítate sa v nej o tom, čo prežíva chorý a aj to, ako prežívajú ochorenie jeho blízki, najmä deti, ak im ochorie rodič; čo prežíva dokonca dieťa choré na rakovinu;  ako sa vysporiadať s vlastnou smrteľnosťou; o návrate ochorenia – skrátka o všetkom, čo vám len napadne v súvislosti s rakovinou.

Možno by sa zdalo, že táto kniha je len takým rýchlym povrchným prehľadom, čo všetko sa deje počas choroby. Ale nie je to tak. Mária Andrášiová píše nádherne a každá kapitola je svojím spôsobom vyčerpávajúca. Jej slová sú láskavé, chápavé, dokreslené skutočnými príbehmi ozajstných ľudí. Práve tieto príbehy dodávajú knihe hĺbku aj čitateľskú atraktívnosť. Prehlbujú to, čo autorka z pozície onkopsychologičky píše. Pretože naozajstne pochopiť onkologického pacienta môže len ten, kto sám prešiel hrôzami chemoterapie, koho popálila rádioterapia, kto prišiel o časť tela, nad kým doživotne visí Damoklov meč recidívy ochorenia…  Poukázať na súvislosti, prepojenia a dodať tejto životnej situácii láskavý a veľmi potrebný nadhľad dokáže ten, kto sa s onkopacientmi stretáva, počúva ich, a sprevádza touto životnou etapou s porozumením, empatiou a prijatím. V tejto knihe sa tieto skúsenosti liečiaceho sa i psychológa stretávajú.

Odkedy mám rakovinu, dostalo sa ku mne pár kníh s touto tematikou. Väčšinou sú autorky ženya a každá viac-menej opisuje vlastný príbeh. Táto kniha je výnimočná v tom, že tých príbehov je v nej veľa. Jedna myšlienka je však nosná: takmer v každom z príbehov je silný odkaz o láskavosti a pochopeniu voči samému sebe. A to nielen pre človeka liečiaceho sa na rakovinu, ale pre každého bez ohľadu na zdravotný stav. Kapitola o vlastnom konci, našej smrteľnosti, ale aj o viere a nádeji, každého chtiac-nechtiac postaví pred zásadnú otázku: aký život žijem?

„A pritom práve smrť dáva nášmu životu zmysel a smerovanie. Vďaka vedomiu našej konečnosti si staviame ciele, ktoré chceme v živote dosiahnuť, niečo, čo chceme po sebe zanechať. Pravdou je, že v kontexte životnej cesty, ktorá má človek naplniť, vyzerá niekedy smrť nezmyselná. Zomierajú deti, zomierajú mladí ľudia… Sú otázky, na ktoré nepoznáme odpovede a tajomstvá, ktoré nám ostávajú skryté. Dôležité však je, ako cestu od nášho narodenia k zavŕšeniu života prejdeme. Čím ju naplníme. Nie okolnosti, ale náš postoj k nim rozhodne, ako budeme žiť a zomierať.“

Október je mesiac povedomia o rakovine prsníka. Rôzne neziskovky organizujú kampane a eventy, aby sa o rakovine hovorilo. Aby si ženy prehmatali doma prsníky. Aby šli na preventívky,soná a mamografie, aby sa trošku venovali sebe a svojmu zdraviu. Na Slovensku preventívku prsníkov absolvuje len 20 % z tých žien, ktoré by mali. Aj tak majú onkológovia plné ruky práce. Pretože ísť na preventívku je základ, ktorý by mal byť 100 %. Ak sa nám toto podarí, ostatné veci pôjdu ľahšie. Naša sebahodnota, úcta k sebe samému sa prejavuje aj tak, že si doprajeme ČAS na všetko, čo je dôležité. Zdravie dôležité je.

A tá láskavosť, o ktorej píšem vyššie a ktorá je tak veľmi prítomná aj v tejto knihe, je tou najpodstatnejšou súčasťou nielen liečby, ale celého života PO (diagnostikovaní).  Je to skrátka o neustálom obnovovaní láskavosti a sebaúcty. Zdá sa mi, že toto je jedna z najťažích úloh aj pre zdravých ľudí.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.