Alessandro D´Avenia: Veci, ktoré nikto nevie

Veľa silných myšlienok, nezvyčajný začiatok veľkej lásky, paralelné drámy dlhoročných rodičov, zmätenosť a váhanie v perspektívnom vzťahu a zopár náhod, ktoré upracú životy. Margheritin otec opustí rodinu v čase, kedy ona začína študovať na lýceu. Manželka Eleanora si bolesť nesie sama a manželov odchod pred známymi tají. Margherita na lýceu spoznáva výstredného učiteľa  latinčiny a literatúry, ktorý si povie, že to skúsi so študentmi inak a rovno im naservíruje Odyseu. Popri žene svojho života Stelle ale už taký rozhodný nie je. Margherita sa zoznámi so spolužiačkou Martou a jej rodinou a zažije riadny kontrast medzi vlastnou rodinou a touto. Okrem Marty spozná aj Giulia, staršieho spolužiaka, ktorý si tiež rieši svoje vlastné bôle. Margherita sa podobne ako Odyseus vydá na ťažkú cestu. Nad všetkými drží ochrannú ruku babka Teresa aj s láskavými spomienkami na dedka Pietra. A to všetko na 340 stranách.

Toto sú myšlienky, ktoré ku mne počas čítania knihy prišli jedna po druhej: Kniha ma zo začiatku nudila. Rozbiehala sa pomaly. Myslela som si, že nič nevie tak veľmi ovplyvniť vzťahy v rodine ako rakovina. Táto kniha dokazuje, že sú aj iné veci. Aj také, ktoré nik nevie. Táto veta sa opakovala v príbehu až príliš často. Popísaný príbeh sa pokojne mohol stať aj v skutočnosti. Po čase som začala byť zvedavá, ako sa vyvinie vzťah medzi Margheritou a Giuliom.  Tešilo ma čítať  o dvojici, ktorá nad fyzickú stránku kladie tú nefyzickú. Nevedela som odhadnúť babku Teresu a hoci mi jej príbeh prišiel napokon zbytočný, spätne chápem, že sú veci v živote, ktoré zažijeme len raz, no ich účinok trvá naveky. Tŕpla som strachom, ako to dopadne s Margheritou.

Poprosím viac takýchto kníh. Kiežby som mala opäť 14-15-16-17 rokov a čítala túto knihu. Aj v 19-tich by mi sadla. Aj v 23. Viem, že by som ju čítala zas a znova, zastavovala sa pri silných myšlienkach a veľkých pravdách, ktoré dokážeme úplne fatálne vnímať snáď len v tom veku. Viem, že by som si jej ideál niesla dlho dlho so sebou a vnútorne rozumela veciam, ktoré nikto nevie, lebo by som ich vedela ja.

„Naším jediným spôsobom, ako odhaliť vlastný príbeh, je spoznávať príbehy druhých, či už skutočné alebo vymyslené.“

Tlieskam prekladateľom za zvládnutie prekladu sicílskeho nárečia tak, aby zostala zachovaná atmosféra reči. Knihu ako druhú v poradí vydalo občianske združenie BUK a hoci som sa veľmi snažila neporovnávať ju s ich vydavateľskou prvotinou Biela ako mlieko, červená ako krv, celkom mi to asi nešlo. Napokon by som to uzavrela takto: oplatí sa prečítať si obe. Je jedno, v ktorom veku, keďže sa v nej prelínajú postavy rôznych generácií. Ak ste chalan, bude vám bližší Leo, ak dievča, tak Margherita. Ak ste vnímavý chalan, ženy lepšie pochopíte cez Margheritu, ak ste múdre dievča, osloví vás Leo aj Silvia.

Teším sa na ďalšiu D´Aveniovu knihu.