Narine Abgarjanová: Tři jablká spadlá z nebe

Táto kniha je klenot. Ťažko o nej písať, len ju proste čítajte.

Ja som po dočítaní mala chuť začať ju číta zasa. Zas a znova sa ponoriť do životov Anatolije, Vasilija, Jasaman a Ovanesa, Valinky a Vasa, Magtachine, Voske, Kapitona a iných, ktorí sa v tomto románe objavili a mali dôležitú úlohu. Dedinka Maran na úpätí hory Maniš-kar, ktorú darmo budete hľadať na mape Arménska. Autorka je Arménka, tak sa mi zdalo, že sa príbeh odohráva tam. Podľa spomínaných historických udalosti ako hladomor či zemetrasenie by to asi aj sedelo, ale detailne som to neskúmala. Ak by aj nie, je to úplne jedno.

Je mi jasné, že táto knižka spôsobila čitateľský boom, v istom čase sa na mňa sypala doslova zovšadiaľ. Druhým dychom dodávam, že si myslím, že nie každému čitateľovi ulahodí spôsob rozprávania príbehu, vrstvenie, prepájanie minulého s prítomným.

Očakávajte všetko: poetiku magického realizmu pripomínajúcu Márquezových Sto rokov samoty či Allendeovej Dom duchov; jemné vpády do histórie, ktoré sa mihnú možno len mimochodom, ale magickému dávajú reálnosť; tradície arménskej kuchyne, sem tam aj s presným receptom a napokon tam kdesi zahliadnete aj jeden zo známych a zľahka absurdných starozákonných príbehov.

„Nakonec se shodli na chochobu z krůtího masa, fazolové pomazánce, huse zapečené se sušeným dřínem, salátu z vařeného kuřecího masa s mletými vlašskými ořechy na smažených kouscích málo solené brynzy obalených v kukuřičné mouce a bílém víně. Jako dezert zvolili krkeni – speciální gatu, která sa zásadně peče ve žhavém popelu a podává sa jen při těch nejvýznamnejších příležitostech.“

Očakávajte však aj veľa, veľa smrti a smútku, strachu, ťažkostí, chorôb, moci prírody i niečoho medzi nebom a zemou, na čo ľudsky nemáme dosah. Napriek tomu pomedzi tieto ťažkosti zachytíte drobné, no dlhodobé a pretrvávajúce okamihy obyčajného – šťastia.

Príbeh stojí na Anatoliji Sevojancovej, no nie je len o nej. Je aj o jej blízkych, mužoch i ženách, ktorí ju mali bez slov radi. Jej ženská sila jej pomáha prežiť v ťažkom a nehostinnom prostredí, ona ju udržiava v rytme života a ponúka jej nové a nové možnosti. No napriek všetkej múdrosti aj Anatolija je človek so slabosťami a chybami a v jej najslabších chvíľach ju opakovane podržia práve tí najbližší – ženy a ich manželia, s ich jednoduchou múdrosťou a tichou praktickosťou. Medzi riadkami však zas a znova ucítite radosť z obyčajností života, z jeho rytmu a súladu s prírodou, zo zvykov i každodennosti.

„…o oddanosti a ušlechtilosti, o tom, že život je jako kruhy, ktoré zůstavají na vodě po kapkách deště, a každá událost že je jen odleskem toho, co už se kdysi stalo, akorát není nikomu dáno, aby to poznal, snad jen vyvoleným, ale ti sa v tomto světě objeví jen jednou a už sa nikdy nevrátí, protože vypijí svůj kalich jedním lokem až do dna, ale o to teď nejde…“

Ak vás v dobrom i samým dobrom inšpiruje jednoduchosť starších aj starých žien, srdce vám bije v rytme s prírodou a priestor (či už skutočný alebo literárny) bez mobilov, wifi, áut a zhonu vám robí dobre, táto kniha bude pohladením vašej duše, pokojným prístavom, kedykoľvek po nej siahnete. Pokojne aj viackrát.

A možno aj počas vašej osobnej noci, ktorá ale napokon bude čarovať, aby ochránila vaše krehké a každodenne s námahou obnovované šťastie, spadnú z neba podľa maranskej povesti tri jablká: jedno pre toho, kto videl, druhé pre toho, kto rozprával a tretie pre toho, kto počúval a veril v dobro.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.