Stanislava Gajdošová: Menej konať, viac byť

Čitateľský zážitok zo slovenskej kresťanskej motivačnej literatúry. Takto dáko by som začala. A pokračovala by som ódou na túto knihu, v ktorej sa autorke podarilo namiešať dokonalý návod na to, ako sa vymaniť z vlastných predstáv a opustiť krajinu výkonu. Tento text bude dlhší ako zvyčajne, pretože táto kniha si to zaslúži.

Čo v nej nájdete? Kniha má viacero prepojených vrstiev. Celou sa vinie osobný príbeh autorky, ktorá otvorene, no zároveň vysporiadane popisuje, ako trpela „výkonovou chorobou“, ako sa dopracovala k vyhoreniu, i ako sa z neho liečila. To je základná vrstva.

Ďalšou vrstvou príbehu sú piliere, na ktorých začala stavať svoje „vyzdravenie“ i ďalšie životné nastavenie. A ide na to pekne od začiatku, od spoznávania našej hodnoty a identity a v prvej kapitole svojho čitateľa vôbec nešetrí. Pretože len tak môžete čítať ďalej, ak sa aspoň trochu zamyslíte nad otázkami, ktoré kladie. Napríklad, aký je môj vlastný sebaobraz? Čo ma vedie k neustále zaplnenému kalendáru? Prečo si myslím, že keď nie ja, tak kto iný? Prečo staviam sebahodnotu na tom, čo dokážem? A na čom inom ju mám vlastne stavať?

„Je ilúziou, že človek môže dať hodnotu sám sebe tým, čo vykoná. Rovnako je ilúziou, že sa môže „opraviť“ sám.“

Ak si tieto otázky zodpoviete, ste pripravení na ďalšie kapitoly. Ak si ich nezodpoviete, budete si ich niesť počas čítania ďalej aj tak so sebou a jedného dňa tú odpoveď nájdete. Autorka vás však nebude valcovať svojimi pocitmi a svojimi skúsenosťami. Nesmiernou pridanou hodnotou knihy je, že v nej používa argumenty vedcov a psychológov a neoddeľuje telo od ducha ani opačne. V knihe sa často odvoláva na anglického profesora a klinického psychológa Paula Gilberta, ktorý sa venuje výskumu psychického zdravia na základe biológie a neurovedy. Tento Paul je autorom myšlienky troch typov emočných regulačných systémov, ktoré označil systémom farieb. Červená znamená zameranie na nebezpečenstvo a hrozby, hnev, strach – vtedy sa nám do krvi vyplavuje adrenalín a kortizol. Druhá oblasť má farbu modrú – v nej sa zameriavame na odmeny, na dosahovanie cieľov, vzrušenie a tie sa spájajú s hormónom dopamínom. Tretia časť je zelená a to je prijatie, bezpečie, láskavosť, pokoj. S nimi prichádza do krvi oxytocín. Autorka stojí nohami pevne na zemi, keď hovorí, že červenú a modrú oblasť zo svojho života neodstránime, patrí jednoducho k nám. Čo ale môžeme urobiť, je chcieť dostať do života viac zelenej. Ako na to?

Stanislava Gajdošová nevymýšľa koleso, ale veľmi originálnym, láskavým, no zároveň nekompromisným spôsobom pripomína to, čo kdesi v hĺbke mnohí z nás vedia, ale zašlo to nánosmi dňa. Že naša práca a poslanie sú dôležité, no rovnako dôležité je ich od seba odlíšiť. Nesmierne oceňujem, že vyzdvihla dôležitosť fyzickej práce. Samostatnú kapitolu venuje rutine dňa. Nedávno sa mi zásadne zmenil život a presne jej rozumiem, keď hovorí o rutine. Tak veľmi túžim mať späť svoj pôvodný život! Kniha postupne graduje – v ďalšej kapitole hovorí o tom, aká dôležitá je pre život človeka komunita, ktorá ale nie je zameraná na výkon. Komunita, ktorá nechce fungovať ako občianske združenie pracujúce a dosahujúce výkony pre druhých, ale ako miesto prijatia, kde sa nik nebojí ukázať svoju zraniteľnosť, kde neexistuje súťaživosť, kde je jedinou úlohou byť si blízko. Pre mňa aboslútne prekvapivou bola časť venovaná kresťanskej pohostinnosti. Niečo také tradičnné, ale zároveň dokonalé, no pritom skromné a jednoduché, ako to popisuje autorka, som nečakala  a pravdepodobne ani sama nevytvárala.

„Ľudia, ktorí pohostinnosť uskutočňujú do dôsledkov, hovoria, že hostitelia sú tí, ktorí od stola odchádzajú obohatení. Hostia, nech už prichádzajú v akejkoľvek situácii, sú darom. Učia nás, že pohostinnosť je nečakanou odpoveďou na mnohé z otázok o falošnej sebestačnosti, strachu z nedokonalosti, potrebe naučiť sa opäť stretávať a túžbe po prijatí, hodnote a spočinutí.“

Veľkolepým záverom je posledná kapitola. Tu treba povedať, že nebude asi pre každého. Modlitba a spôsob, ako sa modliť, je častou a silnou témou mnohých kresťanov. Nekresťanom asi veľa nepovie, ale ktovie… Veľakrát som sa stretla s tým, že sa dá modliť rôznymi spôsobmi. Tiež som zažila aj „súťaživosť“ v modlení a moje pozvanie k modlitbe si dokonca raz niekto vysvetlil, že ho volám „modliť sa proti niekomu“. True story. Autorka na to ale ide úplne inak. Toľko pochopenia, súcitu a láskavosti v tejto téme som už dávno nezažila. Ani tu mi nepovedala nič nové, ide skôr o spôsob, akým to povedala. Od 16. februára 2022 som v životnej situácii, kedy sa nedokážem modliť. Nejde mi to. Už sa za to aj sama na seba hnevám a pýtam sa, či to nepreháňam, ale ak vyviniem čo len najmenší tlak, tak to nejde. Stanislava Gajdošová mi svojím textom o modlitbe podala pomocnú ruku. Dokázala som vďaka tomuto textu pochopiť, čo sa mi deje. A myslím, že sa časom dokážem opäť aj modliť a to úplne inak, ako doteraz a budem vedieť, že je to tak v absolútnom poriadku.

„Čoraz častejšie však počujem pozvanie zotrvať v prítomnosti a nepokúšať sa ju meniť. Nechať niečo tak, ako je, nezasiahnuť, nepovedať, nehodnotiť či neodísť je neraz nad moje sily. Zisťujem, že túžba vložiť sa do niečoho môže mať aj iný smer a cieľ. Spoznávam, čo znamená aktivita v pasivite.“

Rada by som Vám o tejto knihe hovorila viac a viac, ale to by bolo márnenie slov. Jednoducho si ju prečítajte a pozrite sa novými okuliarmi na svoj život. Často som skeptická ohľadom motivačnej literatúry (a to som začínala v puberte Daleom Carnegiem), nieto ešte ohľadom kresťanskej motivačnej literatúry. Som rada, že moja skepsa dostala „na frak“. Dielo, v ktorom autorka – žena (toto zdôrazňujem zámerne) hovorí o osobných skúsenostiach, dáva si námahu so štúdiom relevantných zdrojov, pátra a pýta sa, spája a hľadá a krok po kroku smeruje k pointe, je pre mňa nevídaným na slovenskom literárnom trhu. Ak o niečom ďalšom viete, dajte mi vedieť. Dovtedy bude kniha Menej konať, viac byť Stanislavy Gajdošovej kráľovnou v rebríčku v tohtoročnej kategórii Duchovná literatúra.

„Najväčší boj mnohokrát zvádzam tam, kde som ho nečakala: učím sa byť, nechať, pustiť, vzdať sa nároku, dať svoje áno, prijímať a nechať sa milovať. Často si najviac práce vyžaduje „nekonať nič“.

7/2022