Eric de Kermel: Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí

Poznáte tie dni, kedy si chcete udržať aspoň zdanie, že vo vašom živote je všetko po starom?  Túžite vtedy siahnuť po láskavej knihe, ktorá nemá príliš dej, no napriek tomu plynie? Rozčítaná kniha o sebarozvoji, ktorou ste boli donedávna nadšení, Vám nič nehovorí (Menej konať, viac byť od Stanislavy Gajdošovej – ale ja sa k nej vrátim). Príbehy o ťažkých životných osudoch nezvládate. Romantika, kde všetci žili šťastne až do smrti, vás otravuje. No čítať chcete, pretože počas čítania zabúdate na okolitý svet, na ťažkosti. Chcete v také dni len jedno. Pomaly a pokojne si užívať  krásu slov a prostredníctvom knihy sa aspoň na chvíľu preniesť z nemocničného prostredia niekam, kde to vonia levanduľou, rastie vinič a na lúkach sa pasú kozy.

Presne to som nedávno zažívala na bratislavskej onkológii. So šialenou diagnózou som sa v priebehu pár dní ocitla v nemocnici. Hľadala som preto knihu, ktorá by ma pohladila po srdci. Dodala nádej. Upriamila pohľad na všetku krásu a nehu, ktorá je v mojom živote a dodala aspoň trochu pocit bezpečia. A to všetko neprvoplánovo, prostredníctvom príbehu iných. Zdá sa mi ako malý zázrak, že som na takú knihu v týcho prvých náročných dňoch boja s rakovinou natrafila. Knižka sa volá  Kníkupectvo na Bylinkovom námestí. Stretla som sa v nej s Natáliou a jej manželom Nathanom a na chvíľu som sa s nimi z nemocničnej postele presťahovala do malého francúzskeho mesta Uzés.

„Po tom, čo som vďaka knihám spoznala samu seba, umožnili mi spoznať mnohých mužov, ženy a deti, starých ľudí, nešťastných, konfromistov, veselých ľudí, vrahov, učencov bez prístrešia, deprimovaných zvodcov, chromých, napriek tomu však oslňujúcich básnikov, chladné milenky, nehybných cestovateľov, ľútostivých gurmánov, rehoľníkov hľadajúcich zmysel bytia… Dostávala som sa do kontaktu s ich životmi tak, že som sledovala, čo čítajú. Dokonca som ich niekedy v ich voľbe predbehla, keď som im nejakú knihu odporučila. Na tlačených stránkach sa písal iný príbeh; slová jedných pevne spočívajúce na slovách tých druhých.“

Natália odišla z Paríža a splnila si sen,o ktorom ani nevedela. Kúpila si kníkupectvo a naďalej žila pekný život. V knihe som sa dozvedela  čiastočne  o tom, čo obnáša prevádzkovanie kníhkupectva. Spoznala som obyvateľov mestečka, miestne zvyklosti, ľudí, ktorí v ňom žijú. Do toho ma autor fascinoval prehľadom staršej a pravedpodobne aj súčasnej francúzskej literatúry, ktorú prostredníctvom Natálie odporúčal návštevníkom kníhkupectva. Knihy a debaty s Natáliou však do určitej miery menili život nielen im, ale aj jej samotnej.

Celá kniha je nádhernou ódou na knihy. Autora nepoznám, ale myslím si, že je zamilovaný do kníh a do literatúry. Že presne vie, že knihy sú jeho terapiou, jeho vecou prežitia, absolútnou životnou nevyhnutnosťou.

„Mať svoju komfortnú zónu je veľmi dôležité, nesmie však vyplniť celý priestor, no zároveň sa musí stať oporným bodom pre naše ďalšie kroky.“

Ak Vás postretne ťažká situácia, no viete, že príbehy, láskavé a bezpečné, Vám robia dobre, siahnite po tejto knihe. Nemá zásadný dej, začína sa, no vlastne nekončí.  Pomôže Vám upokojiť myseľ, prenesie Vás do malého mesta a nech bude vo vašom živote hoci aj ťažká diagnóza, táto kniha Vás ubezpečí, že stojí za to mať stále oči dokorán, plniť si sny a hľadať tie lepšie stránky života. Snáď mi to presvedčenie a povzbudenie dlho-dlho vydrží.

„Každý človek má za sebou obdivuhodný príbeh. Som o tom presvedčená a nikdy ma neunaví púšťať sa do rozhovoru so všetkými, ktorých stretávam na svojej ceste. Neunaví ma ďalej obracať stránky ľudskej encyklopédie, musím však pokročiť aj ja sama. Musím sa odvážiť vykročiť vlastnou cestou a nie len brať od tých, ktorí prichádzajú.“

6/2022