Odpoveď je viac než uspokojivá. Na prvý pohľad útle dielo má šancu stať sa námetom na debaty so staršími školákmi (cca od 9-10 rokov). Denníkovým rozprávaním školáka Petra je v ňom obsiahnuté všetko: Petrova každodennosť, s ktorou sa stotožní každé dieťa; dráma, pri ktorej sa chvíľu budeme báť, ako dopadne (únos Petrovho otca teroristami); bezpečné rozhovory s mamou, ktorá má na všetko odpoveď, hoci sama je v neľahkej životnej situácii (očakávajúca bábätko); spolužiaci, s ktorými to nie vždy ide ľahko, no napriek tomu to s nimi nevzdávame; stretnutia s ľuďmi, ktorí sú ako my a aj nie sú (nejedia bravčové mäso); vyučovacie hodiny s výnimočnými učiteľmi, ktorí Petra a jeho spolužiakov sprevádzajú a učia, ako premýšľať a vnímať (sestrička Johanna). Toto všetko je zachytené ako drobné epizódy najmä zo školského života Petra – sú to také realistické a bežné zážitky s rôznymi spolužiakmi, že si čitateľ – malý či veľký – spomenie na tých svojich, s ktorými sa denne stretáva či stretával.

Páči sa mi, ako spisovateľ odpozoroval chalanský svet. Ako prostredníctvom Petra vykreslil vzťahy so spolužiakmi, s kamarátmi, učiteľmi aj rodičmi. Deťom (a vlastne nielen im) sa denne dejú menšie i väčšie osobné drámy, ktoré v nich vyvolávajú veľa otázok. Petrovi do života prúdia udalosti, ktoré sa chvíľami zlievajú, jedna dotvára druhú a druhá súvisí s treťou a tretia znamená ďalšiu príležitosť pýtať sa a učiť sa. Petrov denníkový príbeh má ambíciu naplniť aj hlad mladých čitateľov po informáciách – je ich v knižke veľa, čitateľ sa veľa dozvedá o moslimoch, ich zvykoch i o tom, ako sa im žije v cudzej krajine. V tejto knihe je všetko vysvetlené jasne a bez prílišného filozofovania, presne tak detsky, no so všetkou múdrosťou zrelých ľudí. Jedným z najsilnejších momentov v celej knihe bol pre mňa kratučký rozhovor zachytený v Petrovom denníku medzi Petrovým spolužiakom Tónom, ktorý nemá rád moslimov a sestrou Johannou, ktorá ho učí náboženstvo: „Sestra Johanna, do našej školy prišla nová žiačka. Mohamedánka. Nosí okolo hlavy takú čudnú handru ako…“„Ako nosím aj ja, však? Už som ju videla. Myslím, že to je také tiché milé dievčatko.“ Vtedy som premeškal chvíľu, keď som sa sestry Johanny mohol spýtať, aký je rozdiel medzi pomstou a spravodlivým trestom.

Peter tieto drobnosti v denníku popisuje jednoducho a pomerne stručne a až s odstupom času a po riadnom uvažovaní vidím, koľko vrstiev a priestoru na debaty dokázal Pavol Rankov vložiť do tejto knižky.

Rada by som ešte vyzdvihla jednu vec: a to ilustrácie. Minimalistické, s pointou, chvíľami vtipné, zároveň moderné obrázky do knihy na mieru nakreslil ilustrátor Peter Ličko. Myslím, že takto nejako vyzerali aj v predstavách toho knižného Petra.

Keď budú decká preberať na náboženstve podobenstvo o milosrdnom samaritánovi, mali by si prečítať túto knihu a potom o nej debatovať. Je útla, má cca 60 strán, to za týždeň zvládnu. Pretože knihy sú liečivé, ani o tom nemusíme vedieť. Škoda len, že je Petrov denník taký krátky. Prajem si čítať jeho pokračovanie, aby som aj ja ako rodič lepšie rozumela potrebám a prežívaniu nielen svojich, ale všetkých detí sveta. Lebo o nich je táto kniha, o tom, čo im ponúkame a aj dávame teraz, keď sú malí. Jedného dňa začnú dospievať, až sa dospelými stanú a život prinesie aj to, že sa ocitnú v situácii milosrdného Samaritána. A budú sa musieť rozhodnúť, či sa ním aj naozaj stanú.

Za knihu a priestor na recenziu ďakujem Katolícke noviny