Dušo Martinčok: Niekto sa nájde

Písať vôbec o tejto knihe? Pár dní som váhala… veľa sa o nej hovorilo minulý rok, keď bola v jednom knižnom klube knihou mesiaca. Odvtedy som po nej pokukovala, až mi ju na veľkej karavanovej expedícii vložila do rúk 11-ročná Klára. „Mama mi dala túto knihu, mám ti ju dať.“

Kniha má dve silné kapitoly a práve pre ne som si povedala, že o nej napíšem. Desať príbehov z jednej bratislavskej bytovky, žiadny strhujúci dej, len veľmi dobre odpozorované a popísané charaktery obyvateľov jednej bytovky, zasadené do situácií, ktoré poznáme najmä tí, ktorí žijeme v bytovkách. A možno trochu viac smútku, ale nie beznádeje v niektorých príbehoch.

V každej z 10-tich kapitol sa objaví Oliver. Chvíľami mi jeho prítomnosť pripomínala skvelú knihu Elizabeth Stroutovej Olive Kitteridgeová. Štýl, akým autor postupne predstavil Olivera, jeho prežívanie, osobnostné zmeny pri dospievaní i obyčajné túžby (Oliver – Olive – podobnosť čisto náhodná?) je veľmi podobný tejto knihe a možno preto ma aj oslovil.

V knihe je pár veselých momentov, dobre som sa pobavila na Spoločenstve Rastislava Paňúsa (čo mi to len pripomína?), celkovo poviedka s finančnou poradkyňou bola jedna z najlepších. Ale aj poviedka, v ktorej sa na dej dívame z pohľadu rôznych časových perspektív, ku ktorým sa dostaneme jedným jediným rozhodnutím. A tiež rôzne pohľady na sexuálne správanie sa prevažne starších ľudí. Niekto mi spomínal, že naňho v tej knihe bolo veľa sexu, ale mne sa to zdalo primerané vzhľadom na to, čo si myslím, že tým autor chcel ukázať.

A potom je tu samotná bytovka – medzi riadkami cítiť vôňu jej chodieb, kdesi na nás číhajú kvetináče s fľakmi od vodného kameňa s 30-ročnými svokrinými jazykmi na chodbe, sem tam vidíme topánky, počujeme čudné zvuky, ktoré si neviem vysvetliť, vidíme viať záclonu a v lete počujeme nedeľný cinkot lyžíc pri vyjedaní posledných lyžíc „slížikovej“ polievky… a cítime osudy ľudí, ktorí chcú byť šťastní a občas sa im to darí, občas sa im to nedarí.  Autor sa s opismi krásne pohral.

Čítala som si rôzne recenzie na túto knihu. Je inak medzi 10-tkou finalistov tohtoročnej Anasoft Litery. Tie recenzie mali spoločnú vec, odkazovali na medzigeneračný dialóg, keďže Oliver je v prvej kapitole malý chlapec a v poslednej na prahu dospelosti a obyvatelia bytovky prevažne starší ľudia. Ale mne tam rezonovala ešte niečo: osamelosť, dobrovoľná aj nedobrovoľná, z rôznych dôvodov, želaná aj neželaná. Osamelosť, ktorá možno nemusí byť úplná a každodenná, lebo predsa vždy sa niekto nájde. Len je nevyhnutné stále hľadať.