Květa Legátová: Jozova Hanule

Poznáte film Želary? Je už starší, z roku 2003, hlavnú úlohu hrala Aňa Geislerová. Film vznikol na základe tejto novely. Od  samého začiatku je to príbeh dychberúci, plynúci svižne, no paradoxne s básnickou pomalosťou, zato

naturalisticky, nie však bez krásy. Autorka so všetkou rozprávačskou zrelosťou pretavila do Elišky/Hany všetku svoju ženskú múdrosť, ktorú len možno dosiahnuť v mladosti.

Nie je to dlhý príbeh, celý trvá možno pár mesiacov a knižka je útla. Eliška sa v ňom veľakrát vracia do minulosti, aby unikla z desivej prítomnosti. Je však tá prítomnosť naozaj taká desivá? A môže človek zažiť svoje životné šťastie počas vojny, keď uteká a skrýva sa? A čo potom, keď vojna skončí? Dá sa pokračovať tam, kde predtým?

„Nedívej sa nahoru, dívej se dolů,“ říkávala babička. Dívám sa dolů a dostávám závrať. Zápasím s bludičkou všech zbabělců, s touhou spasit se sebevraždou.  Jsou meze snesitelnosti, babičko. Přežít za každou cenu? Stát se hadrem na cizím prahu?

Eliška si tiež kladie veľa otázok. Krása jazyka, ktorý autorka používa, je pravdepodobne nepopísateľná. Vďaka nemu sa vnárame Eliškinej hlavy, do jej prežívania, keď sa nedobrovoľne mení na Hanu. Eliška je mladá lekárka, pracujúca v brnenskej nemocnici. Spolu so spolužiakom Slávkom a milencom Richardom pracujú aj v protinacistickom odboji. Eliška doručuje tajné správy, no jedného dňa je prinútená čo najrýchlejšie opustiť mesto a zmeniť identitu. Jej milenec Richard totiž utiekol – aj s manželkou a Eliškin život je v priamom ohrození. Otrasená Eliška sa mení na Hanu Novákovú, no čo je pre ňu horšie, musí odísť a vydať sa za vlastného pacienta Jozu Jandu. Zdá sa negramotný, nevzdelaný, nízkeho intelektu. Jeho ruky sú pre Elišku obrovské a chvíľami sa ho bojí. Odchádza s ním do jeho rodnej dediny Želary (v skutočnosti neexistuje). Ak ste však čítali Žítkovské bohyne, bude vám prostredie Želar akési veľmi známe. Fakt je, že autorka, vlastným menom Věra Hofmannová, bola dlhoročná učiteľka v Starom Hrozenkove. Žítkovú teda dobre poznala a zrejme aj miestne „bohyne“. Jedna z nich sa totiž objaví aj v Haninom príbehu – Lucka.

Svět lidské duše se svými dvěma nesmiřitelnými póly se tu otáčel jako mlýnské kolo. „Proč je mezi lidmi tolik zla!“ povzdychla jsem si. Nebyla to otázka. Lucka však odpovědela. „Protože neumějí žít.“ Verdikt mě rozjitřil a zmátl. Luštila jsem ho jako kryptogram.
Umím žít já?!

V Želaroch sa začína iná časť Haninho príbehu. Vo vedomí, že si zachraňuje život a že dodržiava prísny plán spolupracovníkov z odboja, sa vydáva za Jozu a stáva sa súčasťou života na kopaniciach. Želary sú samota, opradená hrozivými príbehmi, ťažkými ľudskými osudmi spojených s nadmierou užívania alkoholu, ale aj tvrdého života. Hana sa stáva jednou z nich – prijíma kopaničiarske oblečenie, naďalej tají svoju identitu a učí sa žiť iným spôsobom života – bez vody a elektriny, so suchým záchodom, s tvrdou každodennou drinou. Učí sa variť, pestovať zeleninu, chovať hydinu. Pritom spoznáva Jozu a sama sa nechá spoznávať Jozovi. Vyvinie sa medzi nimi vzťah a medzi riadkami cítiť jediné: Hana je šťastná.

Príbeh je však baladou zasadenou do dramatického obdobia konca 2. Svetovej vojny v susedných Čechách. Hanin osud je určený vojnou.

Ak máte zimomriavky už len pri tomto popise a film Želary ste nikdy nevideli (alebo videli tak ako ja veľmi dávno), kniha vás omámi. Je písaná v prvej osobe, rozprávačkou je Eliška – Hana. Cez jej myšlienky sa dostávame do jej vnútra, sledujeme jej emócie, spôsob, akým uvažuje, ako sa pýta, aké odpovede dostáva. To všetko na pozadí historických udalostí, ktoré formujú celý príbeh, no nie sú dominantné. Dominantnou je Eliška – žena v centre diania, ktorú zdanlivo život uniesol tam, kde nikdy byť nechcela a stalo sa to, čo možno nečakala ani ona sama – Eliška spoznala, čo je to naozajstný naplnený život. Život ju však zasa niesol inam. Kniha môže byť paralelou aj našich životov – mysliac si, že sa k nám život zachoval kruto, no pritom nás len povýšil – aby nás znovu zosadil z vlastného trónu. Alebo aj nie. Eliška svoj príbeh uzatvára takto:

„Pochoduji jako voják, kterému bubnují do kroku. Má duše mě opustila. Bloudí horskými stráněmi a hlídá zbytečné hroby.“